Extrémna Krížová Cesta je forma duchovnej aktivity, ktorá vyžaduje určitú fyzickú aj mentálnu pripravenosť. Každá trasa EKC musí spĺňať nejaké parametre. Konkrétne sa jedná o minimálnu dĺžku 40 kilometrov alebo 30 kilometrov s prevýšením aspoň 500 m.n.m.. Trasa má viesť z väčšej časti mimo osídleného územia, po lesných a poľných cestách a prechádza sa ňou počas celej noci v pôstnom období pred Veľkou Nocou. Čiže na trase môže byť sneh, blato, mokro, vietor, zima a preto má v názve extrémna. Viac informácii o tejto aktivite nájdete na webe www.ekc.sk.
Moje svedectvo o EKC Námestovo 2024
Prvýkrát som o Extrémnej Krížovej Ceste počul v roku 2023. Vtedy som si povedal, že pôjdem len ak bude super počasie, čo pre mňa vtedy znamenalo mínusové teploty a dobrú viditeľnosť. Keďže predpoveď počasia sa mi vtedy nepozdávala, tak som nakoniec nešiel. A potom, ako sa krížová cesta uskutočnila, tak som videl príspevky ľudí, ktorí na nej boli. Z tých príspevkov som cítil, že to musel byť výnimočný zážitok. Aj som tým ľuďom závidel, že to prešli a postupne vo mne rástla túžba absolvovať toto nočné putovanie.
Táto myšlienka sa pozdávala aj môjmu svokrovi, ktorý sa rozhodol, že pôjde tiež. Takto sme sa 15. marca 2024 v piatok dali odviezť do Zákamenného, kde začínala Extrémna Krížová Cesta registráciou v starom kultúrnom dome. Na registrácii boli pripravené putovné kríže, informácie o trase, nejaké pamiatkové predmety a reflexný pásik. Už na registrácii som stretol niekoľko známych ľudí a kolegov z práce. Po registrácii sme sa presunuli do kostola Nanebovzatia Panny Márie, kde bola Svätá Omša za účasti pútnikov a mládežníckeho speváckeho zboru. Plný kostol ľudí v turistickom oblečení, krásne spevy, skvelá kázeň a požehnanie putovných krížov. Toto všetko bolo veľkolepým a krásnym začiatkom nášho nočného putovania, ktoré začalo hneď po svätej omši o 19:00.
45 kilometrov zo Zákamenného do Bobrova
Z tejto trasy som poznal približne 90 %, pretože väčšiu časť som už niekedy prešiel na bicykli. Preto som vedel, čo ma čaká a tešil sa na to. Prvé zastavenie bolo na Zákamenskej kalvárii a odtiaľ sa pokračovalo ku kostolu Svätého Jozefa v Zákamennom, kde bolo druhé zastavenie. Ďalej sa išlo poza rieku Biela Orava do Lomnej ku kostolu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, kde bolo tretie zastavenie. Tu som si uvedomil, ako postupne ubieha hodina za hodinou. Od Lomnej trasa pokračovala na utešený hrebeň, ktorý sa zvažuje do Lokce. Na tomto hrebeni boli štvrté, piate a šieste zastavenie pri kaplnkách Panny Márie a Svätej Anny. Na týchto miestach som zažíval skutočnú eufóriu a ďakoval Pánu Bohu, že som mohol ísť. Aj teraz, keď o tom píšem si presne pamätám tie pocity, ktoré som zažíval počas celej noci.


Polnočné občerstvenie v Lokci
Zostup z vrchu Klinec do Lokce bol trochu krkolomný, pretože lesná cesta pred Lokcou bola poriadne rozbitá od ťažby dreva. Po tomto zostupe ma prvýkrát rozboleli nohy a odtiaľto som už šiel s bolesťou nôh až do konca. Na námestí pod kostolom bolo pripravené pohostenie – čaj a chleby s masťou. Organizátori pripravili aj sudy s ohňom na zohriatie a stoly s lavičkami na občerstvenie. Mali sme v nohách už 18 kilometrov a 5 hodín chôdze. Spravili sme si tu väčšiu prestávku na doplnenie energie. Svokor vytiahol varené vajíčka, slaninu a rožky a ja som bol rád, že si môžem dať nejaké poriadne jedlo po sladkých proteínových tyčinkách, ktoré som mal zbalené.
Bolesti nôh na asfalte
Ôsme zastavenie bolo pri kostole Svätých anjelov strážnych v mojej „rodnej“ dedine Ťapešovo. Väčšina ľudí pred Ťapešovom trochu poblúdila, lebo neodbočila na nenápadnú cestičku, ale pokračovala okolo družstva ďalej. Deviate, desiate a jedenáste zastavenie boli postupne pri kostoloch v Oravskej Jasenici, Námestove a Kline. Časť z Námestova do Klina bola jednoznačne najhoršia, pretože sa išlo po starej kliňanskej asfaltovej ceste a chodidlám to dalo zabrať. Veruže som bol rád, keď som znovu cítil pod nohami pôdu a nie asfalt.
Rio de Klin
Dvanáste zastavenie je pri najkrajšej atrakcii mesta Námestovo – soche Ježiša Krista na vrchu Grapa nad obcou Klin. Toto zastavenie je veľmi špeciálne. Kto tu bol, ten vie, že je odtiaľto krásny otvorený výhľad na severnú časť Oravskej Kotliny. Z tohto miesta už zreteľne vidno cieľ putovania – Bobrovskú Kalváriu. Zároveň sme za nami smerom do Námestova videli dlhý rad svetielok. Tieto pohľady na ďaleké svetielka v tme celú noc pripomínajú, že v tom putovaní nie sme sami. Z Grapy je pekný zostup do Zubrohlavy, ktorý som veľakrát išiel na bicykli. Odtiaľto som si to zase začal užívať aj napriek bolesti nôh.


Pred Zubrohlavou som stretol môjho kolegu z práce Jančiho, ktorý si veselo vykračoval v bežeckých topánkach Hoka. Ja som mal na sebe obuté turistické polotopánky, vhodné viac do skalnatého terénu ako na takéto poľné a lesné cesty. Mňa boleli nohy a Jančiho nie. Keďže som plánoval kúpu bežeckých topánok, tak som si mesiac po EKC kúpil model Hoka ATR, ktorý mi Janči odporučil. V Zubrohlave sa nám začalo brieždiť a pokorne a s radosťou sme sa vydali na posledné kroky nášho putovania.
Bobrovská kalvária, miesto duchovného naplnenia
Do Bobrova sme vchádzali o šiestej ráno už za svetla. Ponad hlavy nám lietali čajky a do uší nám zneli zvony z kostolnej veže. Cítil som sa ako niekde pri mori. Od kostola smerom na kalváriu to boli najsilnejšie emócie šťastia, spokojnosti a zadosťučinenia. To šťastie tu bolo cítiť z každého človeka, z každého pohľadu. Na tie pocity šťastia nikdy nezabudnem a odporúčam každému to zažiť. Bobrovská Kalvária je výnimočné miesto a v spojení s absolvovanou Extrémnou Krížovou Cestou to boli veľmi silné zážitky.
Zhrnutie
Dokopy sme prešli 45.1 kilometrov s prevýšením 900 metrov a časom 11 a pol hodiny. Na marec bolo relatívne suché a teplé počasie bez snehu s príjemnou teplotou 5 stupňov. Bezoblačno a bezvetrie s miernymi prehánkami ráno po šiestej hodine. Dodnes neviem, koľko ľudí sa zúčastnilo a koľko ľudí toto putovanie dokončilo. V Zákamennom na omši bol plný kostol pútnikov a plné námestie pred kostolom. Organizátorom a tvorcom Extremnej Krížovej cesty patrí veľké poďakovanie a rešpekt. Žiť naplno sa oplatí.

Bolo to ozaj niečo výnimočné..Na konci nášho putovania na kalvárii v Bobrove som sa rozplakal ako malý chlapec.Do dnes neviem prečo.Bez podpory môjho zaťa by som to určite nedal.
Super článokTak ma nadchol,že som začala uvažovať o tom,že aj ja by som mohla absolvovat toto nočne putovanie. Ale zatiaĺ o tom premýšĺam.
Waw! Prečítala som to so zatajeným dychom.Užasné. Máte mój veľký obdiv, všetci, ktorí to dáte!